V prvom Petrovom liste sa nám dostáva zaujímavého varovania. Tam nám hovorí, aby sme boli pripravení dať dôvod nádeje, ktorá je v nás, každému, kto sa pýta (3, 15). Na tejto pasáži je zvláštne toto: nikto sa nikdy nepýta. Kedy vás naposledy niekto zastavil, aby sa opýtal na dôvod nádeje, ktorá je vo vás? Ste v obchode, povedzme v oddelení mrazených potravín. Príde k vám priateľ, ktorého ste už nejaký čas nevideli, chytí vás za obe plecia a prosí: „Prosím ťa, musíš mi to povedať. Buď úprimná. Ako môžeš žiť s takouto nádejou? Odkiaľ sa berie? Musím poznať dôvod.“ Pri rozhovoroch so stovkami kresťanov som stretol len jedného alebo dvoch, ktorí niečo také zažili.
A predsa nám Boh hovorí, aby sme boli pripravení, tak čo je zlé? Ak mám byť úprimný, nič v našom živote nestojí za to, aby sme sa na to pýtali. Na našich nádejach nie je nič fascinujúce, nič, čo by niekoho zaujímalo. Nie že by sme nemali nádeje; máme. Dúfame, že tento rok budeme mať po zdanení dosť peňazí na letnú dovolenku. Dúfame, že naše deti nerozbijú auto. Dúfame, že náš obľúbený tím postúpi do svetovej série. Dúfame, že nás nezlomí zdravie, a tak ďalej. Na žiadnej z týchto nádejí nie je nič zlé, ale ani nič nezvyčajné. Každý má takéto nádeje, tak prečo sa nás na to pýtať? Je to bežný život. Posvätná rezignácia sa stala novým miestom zotrvania súčasných kresťanov. Niet divu, že sa nikto nepýta. Chcete život niektorého kresťana, ktorého poznáte?